Ale môžeme ísť proti prúdu, postaviť si hrádzu, aby bol priestor nielen pre peniaze, chválu, slávu, ale pre samotný život, jeho krásu. Cítime ju, prežívame a naše mesto jej je zasvätené maliarsky, fotograficky, literárne, rezbársky, čipkársky, aj hudobne – jeho prínos pre kultúrny rozvoj Liptova a celého Slovenska je veľmi dôležitý.
V Bratislave a iných veľkých mestách, kde si konzum získal najväčší priestor, sa aj umelecké cítenie stalo konzumným, netvorivým /okrem profesionálnej tvorby/.
Neviem, či si to Hrádočania uvedomujú, ale ja áno, lebo v Bratislave som prežila skoro celý život a po prisťahovaní do Hrádku ma práve táto skúsenosť maximálne prekvapila. Možno je to dané niečím, čo má táto príroda už v zemi, vo vode, vzduchu. Veď čo Hrádočan, to tvorca umeleckých diel! Je v tom nádej, môj sen. Sen o živote v rajskej prírode, ktorý bol už na začiatku našej civilizácie zaznamenaný v najdôležitejšom literárnom dokumente z tých čias – v Biblii. Aké hlúpe je neveriť mu a ťukať si pri tom po čele! Ale napokon sa každej hlúposti dokážeme vysmiať a to je dobre.
Humor sa každému zíde
- nielen preto, že smiať sa je lepšie ako plakať, ale hlavne preto, že smiech je to jediné, pri čom sa všetci zhodneme, lebo v ňom nám to „ páli “ najlepšie.
Možno sa zhodneme aj na tom, že to, čo platilo pre ľudský život, už neplatí, už je možné všetko : aj život bez srdca, ako na operačnom stole. Je síce dočasný, ale dočasne môžeme mať všetko v hrsti. Napríklad vrabca, čo je vraj lepšie, ako mať holuba na streche. No, neviem, lebo na tej streche je naša budúcnosť a v silno stisnutej hrsti len koniec. Chudák vrabec!