14. Finále bez pochybností

Autor: Mária Diamantová | 4.5.2017 o 12:31 | (upravené 24.5.2017 o 13:24) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Bez pera by som ho nemala, ani bez Liptovského Hrádku v mojom chráme s ihličnatými svietnikmi. Vidí ako sa modlím za tú krásu, lebo má oči.

Oči

Čo poznajú všetky detaily zrodu krásy a venovali svoj pohľad mojej duši. Duši udivenej hĺbkou toho pohľadu. Skadiaľ sa berie, čo v ňom je? Chápe, vie a ako ticho, skromne!

A presne to má toto mesto od počiatku – podľa názvu. Je z hradu, ktorý chcel byť iba Hrádkom. Nepostavili ho na vyvýšenine a ani nie je v popredí, ale vzadu, v ústraní, takmer neviditeľný.

Liptovský Hrádok je tajomný ako oči, ktoré sa mu venujú. Žasla som, keď sa tie oči stretli s mojimi - ako môžu byť v obyčajnom svete tak neobyčajné oči?! Už to viem – oči pani Danice Žiakovej patria Hrádku. Svet aj mňa vidí jeho očami. Do funkcie vedúcej kultúry si ju vybral on sám - génius loci tohto, pre mňa posvätného miesta. Preto sme sa stretli, keď som sem prišla a všetko zapisovala.

Nie o mňa ide, mňa si nevšímajte

Napísala som niečo, čo pokladám za veľmi dôležité pre náš život a aby nedošlo k omylu dodávam, že takmer nič z napísaného som vopred nevedela. Nie je dôležité, že som to písala ja. Dôležité je to, že to niekto urobil, že sa realizoval možný výsledok samotného aktu písania. Tak, ako sa môže zo sexuálneho spojenia realizovať počatie nového života. Viac-menej záhada, tajomstvo a nová nádej. Svetlo života.

Prichádza záver písania 

 a všetkých ostatných možností života. To, čo prísť musí .Keby to tak nebolo, keby bol život bez smrti, asi by sme nič nedokončievali – takú potrebu by sme nemali. Nepotrebovala by som život pochopiť, nájsť v ňom zmysel – krásu. Nadchýnať sa ňou: čerpať z nej silu a klaňať sa mu na každom kroku.

Záver prijímam

ako spánok po dlhom, dlhočiznom dni každodenne sa opakujúceho znovuzrodenia. Mojou túžbou je dokončiť, čo  je z vďaky, ktorá ma napĺňa. Som z nej, som tu kvôli nej. Všetko ostatné patrí iným – ja patrím jej. Na začiatku bol sen, ktorý sa mi opakoval počas detstva i dospievania. V ňom som sa  odrážala od zeme  a poletovala nad hlavami ostatných – nikto sa ku mne nepridal, aj keď som to veľmi chcela. Moje lietanie sa im páčilo, ale nechceli to skúsiť a bolo to celkom ľahké. Nechceli sa odraziť od pevnej zeme, stratiť ju, čo len na chvíľu. Volala som ich, posmeľovala znovu a znovu. Márne! Vlastne nie, lebo už viem, že to bola túžba, bez ktorej by som nebola. Tak je to so všetkým  - celý svet by nebol. Vznikol z nekonečnej túžby. Sme jej a ňou sa realizujúca možnosť plynutia. Let. Sloboda, ale aj strnulosť duší, čo chcú brať život „ako príde“,  iba pragmaticky.. A ..... čo ak nepríde ? Veď bez túžby by nebol, ani nebude.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák sa krízy stráni, po dlhom čase sa ho netýka

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke. Či by bol za odvolanie Plavčana, dosiaľ nepovedal.

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi problém

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.


Už ste čítali?