20. Životom sme si blízki

Autor: Mária Diamantová | 6.7.2017 o 15:21 | Karma článku: 3,19 | Prečítané:  146x

- prepojení v jeho pestrej rôznosti. Ten náš, ľudský, je doplnený uvedomovaním daných možností – môžeme byť každý deň ako noví, obohatení poznávaním.

Byť znovuzrodení myšlienkami, čo rastú, plynú...Sú z nich mosty miesto múrov, na ktorých sa posúvame ďalej, poučení z vlastných chýb a omylov. Vedení “srdcom“ môžeme prenikať za hranice materiálneho bytia – do zážitkov, ktoré telom ani ničím iným nie sú ohraničené. Ak sa ich sami neohraničujeme/tým povrchným, čo pominie/.

Máme možnosť preniknúť pod povrch

k nehmotnému zdroju, v ktorom nachádzame nové možnosti svojho života a niekedy vo sne vidíme z nadhľadu niečo, čo sme nevedeli, ale potrebujeme vedieť. Ako keby sme mali rozprávkové zrkadlo. Raz, nebolo to dávno, som v takom zrkadlovom snívaní uvidela zmysel ľudského života a s tým pohľadom žijem dosiaľ. V tom sne neviditeľná ruka vykladala pestrofarebnú mozaiku do seba zapadajúcich kamienkov. Cez okienko som pozerala ako vymieňa biele kamienky za farebné a občas menila aj tie, kým naokolo boli miesta, kde sa už nič nemenilo. Bolo mi jasné, že ide o zmeny na mojej “parcele“ života; nemenné časti mozaiky boli už krásne dokončené inými životmi a ja som pocítila vrcholné zadosťučinenie z poznania, že toto všetko je aj z môjho života – nestráca sa. Nepotrebovala som vedieť, čo sa s mozaikou deje za okrajmi okienka, kam som nedovidela. Vedela som, že vnímať a pochopiť viac ani nedokážem, ani nechcem – nepotrebujem. Moja zvedavosť skončila. Už viem prečo – nad krásou stačí žasnúť. Inak som v tom sne myslela a cítila rovnako, ako keď bdiem. Len slová pribudli, ktorými to môžem zapísať.

Prebudila som sa do meniacich sa vesmírnych možností.

Pripomínajú mi farebné kamienky mozaiky zo sna, ktorý obohatil môj pohľad – vnímanie, život. V určitom bode sa to obohacovanie môjho života ukončí, ako keď vyschne prameň, ale iba navonok – vo vnútri pokračuje možnosťami toho, komu sa prisnije. Tie možnosti sú dané a my ich máme spoznať – sen sa neopakuje zbytočne. Viem, lebo jeden sa mi takto roky opakoval, až sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho života a bolo mi ľúto, keď zrazu prestal. Lietala som v ňom nad hlavami ľudí, ktorým sa moje lietanie páčilo, ale zostali stáť, pripútaní k zemi, nechceli sa ku mne pridať. Snívalo sa mi v alegorickej skratke to, čo sa s mojim životom naozaj dialo. /Viď: záver blogu č.14/ Tento sen bol pravdivý svojim významom – myšlienkou. Pravdivú myšlienku vyjadruje aj sen Starých Grékov vyjadrený v ich náboženskom názore na svet – mytológiou, ktorá mala mimoriadny potenciál pre náš kultúrny rozvoj. V nej Prométeus, napriek zákazu najvyššieho boha Dia, vzal z Olympu oheň /kradol/, aby ho dal ľuďom, ktorých stvoril. Starí Gréci pochopili význam ohňa, ktorý nás zrejme zachránil v dobe ľadovej, i keď o nej asi nemohli vedieť. My ale vieme, že naše telo by sa takej zime nevedelo prispôsobiť. Človek je telesne nedokonalý, ukrátený o schopnosti, aké majú ostatné živočíchy, rozšírené po Zemi.  S niektorými sa prežívaním podobáme. Môžeme ich vnímať empaticky, ako svojich blížnych, ale to našej kultúre nie je vlastné.

Čo chýba našej kultúre?
Nositeľ Nobelovej ceny Albert Schweitzer, ktorý popri svojej výnimočnej humanitárnej činnosti stihol filozoficky preskúmať dejiny kultúry, s osobitným zreteľom na Bibliu zistil, že to, čo nášmu doterajšiemu vývoju chýba je úcta k životu a preto ju rozpracoval vo svojej rovnomennej náuke. Uctiť si život znamená uctiť si ho v každej živej bytosti, aj v tej, ktorá sa nám nepáči, alebo nám inak vadí, lebo život je to, čím sme všetci prepojení – v každej bytosti je ten dar. Neuchopiteľný, zázračný!

Ľudský život

je telesne chudobný, ale prežívaním môže byť nekonečne bohatý – neohraničený. Ak si ho sami neohraničujeme: spája netelesné s telesným. V ňom majú padať múry medzi mojim, tvojim, našim, ich. Lenže je to naopak. Všetko, spolu s nami sme rozdrobili. Ako celok nefungujeme – zostali nám franforce neprepojené, životu neprospievajúce. Svet len z toho, čo vieme, no necítime, je roztrieštený, nereálny...Je to priestor nebytia, jeho čierna diera. Nič. Alebo priestor zrodu nových možností? Nie, nebudem si vymýšľať. Možno sa raz niekomu prisnije sen, v ktorom pochopí aj zmysel ľudskej prázdnoty. Ja viem iba to, že existuje v ľuďoch s ohraničeným cítením. Ohraničený je aj ich, len materiálne zameraný život. Je z neho švindeľ a klam. Svet, ktorý poznáme. Až príliš – veď sme Jedno! Ale z tohto pohľadu to nie je krásne. Je to čierne? Dúfam, že nie.

Potrebujem vieru

v dobro v ľudských srdciach a vo veľkú premenu ľudstva. Tú mala pri písaní Denníka štrnásťročná Anna Franková. Píše, že bez tej zmeny by sa všetko, čo ľudstvo vytvorilo znovu zničilo. Stala sa obeťou holokaustu, nedozvedela sa o najnovších technických možnostiach – o tom, že by to mohlo byť naposledy, definitívne a napriek tomu napísala takéto vizionárske slová: “Vidím, ako sa svet pomaly, no čoraz väčšmi mení na púšť, počujem čoraz silnejšie biť blížiace sa hromy, ktoré zabijú aj nás, cítim v sebe utrpenie miliónov ľudí, no jednako, keď pozriem na oblohu, pomyslím si, že všetko sa na dobré obráti...stále verím v dobro, ktoré je ukryté v ľudskom vnútri. A som pevne presvedčená o tom, že napriek všetkej biede dokáže príroda človeka oslobodiť od veľkého bremena.“ Bola o tom presvedčená, lebo to zažila v predstave, keď padla na dno nepredstaviteľnej hrôzy z poľovačky na ľudí, pred ktorou sa spolu s ostatnými márne skrývala dva roky. Ale tak sa mohla stať Annou Frankovou, ktorú svet spoznal z jej Denníka, cez hĺbku myšlienok, ktoré presahujú hranice jej telesného života. V nich a nimi sa realizuje veľká premena, ktorej predpokladom je pád na samé dno nášho “ja“. Zažila som to a nebol to koniec – naopak! Čo sa potom dialo som zachytila vo svedectve s úvahou: “A bolo svetlo – ako sa píše v Biblii.“ /Môj blog č.10 – v SME/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.


Už ste čítali?