ktorý nesplnil vopred stanovenú podmienku v rámci zákona ochrany medveďov TANAPu. Vyšetrenie skončilo potvrdením viacerých pochybení, z ktorých jeden - návrat Ingy do prírody po odobratí mláďat /nie ich samotné odobratie kojacej matke/bol označený za hlavné pochybenie, lebo sa dalo predpokladať, že príde späť a bude ich hľadať. Aký postup by porota vyšetrovateľov pokladala za správny a či bolo konečné riešenie prípadu odstrelom v súlade so zákonom, povedané nebolo. Vyšetrenie, ktoré potvrdilo pochybenia, ale neodhalilo ich príčinu vyústilo do prísľubu, že kompetentné orgány v spolupráci s vedeckými pracovníkmi urobia všetko preto, aby sa chyby neopakovali. Podľa hovorcu vyšetrovania pochybenie vyvolalo nežiaduci ohlas na Slovensku s dopadom aj na zahraničie. Možno s tým súvisí skutočnosť, že očakávané prevezenie mláďat do prírodného prostredia v Maďarsku bolo údajne našimi politikmi odmietnuté. Medializované medvieďatá zostali v bojnickej ZOO - vo vybetónovanom priestore, aký majú medvede v zoologických záhradách na Slovensku. K čomu sme týmto vyšetrovaním požadovaným okamžitou reakciou desaťtisíc občanov dospeli? K tomu, že postup riešenia tohto prípadu bol označený za "pochybenie", ale nie kvôli nemu samotnému - kvôli ohlasu, ktorý u nás a v zahraničí vyvolal. Dôkazom bola nasledujúca správa, v ktorej bol súcit k zvieratám vysvetľovaný ako porucha s názvom Bambiho syndróm. Bolo vidieť oplotený priestor so zvieratami, označenými za úžitkové, ku ktorým prichádzali mestskí obyvatelia s deťmi, aby v nich pestovali citový vzťah k zvieratám. V komentári ho označili za problematický, lebo tieto vnímajú zvieratá inak, ako na dedine, o to viac, že medzi zvieratami, určenými na porážku pobehoval aj srnček, vekom podobný rozprávkovému Bambimu, ktorý mal tiež iba šesť týždňov. Z neho pochádza pomenovanie tohto problematického vzťahu, na Bambiho syndróm. Proti nemu sa má postupovať doplnením výchovy mestských detí výchovou v dedinskom prostredí, kde je zabíjanie zvierat samozrejmosťou, nevyvolávajúcou emócie. Také sú pre tie deti škodlivé?! Len či to na tej dedine naozaj platí? Veď ženy, ktoré boli svedkami Inginho prípadu boli z dediny (Liptovská Kokava) a plakali, keď o nej a o mláďatách rozprávali. Ale čo je na tom zlé? Prečo je zrazu súcit taký nebezpečný, že sa nemá dostať do nášho vzťahu k zvieratám? Odpoveď znie: stáva sa prekážkou zvyšovania úžitkovosti zvierat v čo najúspešnejšom hospodárskom raste, na ktorý sme na Slovensku absolútne sociálnopoliticky zameraní. Súcit k zvieratám tento rast obmedzuje napr. v hydinárstve - požiadavkou EÚ na väčší priestor pre sliepky v klietkovom chove, alebo pri preprave zvierat a pod. Súcit má byt ohraničený len vo vzťahu k ľuďom? Keby medzi ich a našim životom bola priepasť a nie spojenie, tak by to šlo, ale tak to nie je. Ohraničovaním súcitu poškodzujeme život na Zemi, vrátane svojho. Takže na nedostatok bezcitnosti v ľuďoch si naozaj nemôžeme "sťažovať", ale súcitu nie je a ani nebolo nikdy dosť. Technický rozvoj rast bezcitnosti uľahčuje - zrýchľovanie nás núti nezaoberať sa emóciami, ktoré by nás v práci aj v osobnom živote spomaľovali; žiaduce z hľadiska ekonomického rastu sú tie, ktoré nám to zrýchľovanie sa umožňujú, lebo fungujú ako klapky na očiach, zameriavajúce náš pohľad vždy len na blízke a rýchlo sa striedajúce /krátkodobé/ ciele. Také sú požiadavky doby, ale tie tvorí technokratická spoločnosť, nie zvieratá. Bremeno zodpovednosti za to, že sú kruté nesieme len my – zvieratá sú nevinné, ale práve preto nám vedia pomôcť.
Inga dokázala veľkú vec
-zatriasla múrom medzi svetom ľudí a zvierat. Ten ich svet nič nestráca, stále je tým, čo cítia - cítia čistý prameň života, silu, ktorá prúdi všetkými bytosťami na Zemi. Objavila sa v mytológii Staroslovienov, ktorí jej dali meno Živa, vládkyňa života. Vážili si ju - cítili k životu veľkú úctu, ktorú počas dejín tejto civilizácie stratili, ale nie celkom, čo Inga práve dokázala svojim vplyvom na ľudí tejto krajiny - aj ďaleko za jej hranicami. Vieme to prijať s pochopením? Potrebujeme ho. Umožňuje zmenu nášho pohľadu na svet, aj na seba – umožňuje nám nájsť to, čo v hĺbke stále máme a zdá sa stratené /v povrchnom živote/.
Krutosť vyvoláva, pri jej pozorovaní, súcit s trpiacimi v každom normálnom človeku, čo má veľký význam:
„Aj kvapka súcitu mení svet na menej chladný a viac spravodlivý“, to sú slová pápeža Františka v Novom čase – Nedeľa z 20. 3. 2016. Ale, čo ak niekde, napr. na Slovensku, chce byť svet bez narastania súcitu, len z ekonomického rastu?