Všetci si ho nesmierne vážili za jeho slová, lebo vedeli, že je v nich hlboká pravda seba poznávajúcej múdrosti, ku ktorej vedie svojich žiakov, ale práve také myslenie bolo z hľadiska udržania štátnej moci nebezpečné, od nej nezávislé. Jeho sudca bol na rozdiel od Sokrata neveriaci, ale z bezbožníctva odsúdil jeho. Odsúdili ho na smrť, no tú si neželali. Chceli ho len umlčať – vedeli, že jeho študenti pripravujú Sokratov útek do cudziny a počítali s ním. Mal žiť v cudzine, ale s akou perspektívou? “Keď som neuspel u vlastných, prečo by som mal uspieť u cudzích?“ – uvažoval so svojimi žiakmi, ktorí ho do väzenia prišli navštíviť. Jeden sa ho opýtal, čo sa mu v noci snívalo. Odpovedal, že nespal. Vracala sa mu zlá spomienka z bojiska, keď ako vojak zabíjal. Ako každý, aj on myslel len na svoju záchranu, na svoje “ja“. V tú bezsennú noc pochopil, že to isté si uvedomoval každý. Každý mal to “ja“, na ktoré myslel. Všetci cítili to isté, takže keď zabíjal iných – zabíjal sám seba. Svoje a zároveň spoločné “ja“. Zistil to s hrôzou v tú noc. Jeho slová si jeden žiak zapisoval a na základe nich vytvoril vlastnú filozofiu. Stal sa zakladateľom prvého systému idealistického názoru na svet, ktorá ho urobila nesmrteľným. Bol to Platón a Sokratove myšlienky sa nachádzajú v jeho diele “Obrana Sokratova“, ktoré sa stalo podkladom pre tento film, s rovnomenným názvom, vysielaný včera, 29.10.2017 slovenskou televíziou. Cez deň nezvyknem pozerať, ale vtedy som televízor náhodou zapla. Uvidela som vynikajúce herecké výkony z deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď film nakrútili a veľmi som sa potešila. Elo Romančík sa v úlohe Sokrata práve zhováral s ľuďmi, ktorí ho sústredne počúvali – jeho myšlienky boli pre nich mimoriadne dôležité a preto všetko ostatné strácalo význam. Ponúkali mu útek, ale nenástojili na tom, aby ponuku prijal. Sokrates ich otázkami, nad ktorými sám rozmýšľal, priviedol k spoločnému výsledku. Presvedčil ich bez toho, aby niečo tvrdil – uvažovaním sa dostali k poznaniu, ktoré ich spájalo. Uvedomili si, že Sokrates nechce ujsť pred zákonom, lebo jeho nerešpektovanie odmieta rovnako, ako aj oni – všetci sa zhodli v tom, že zákony treba rešpektovať. Je to povinnosť občana. Vedeli, že Sokrates je nevinný, odsúdený za niečo, čo nie je pravda, že chce rešpektovať zákon, ale nechce sa vzdať slobodného života. Iný život, než ten, ktorý viedol bol pre neho neprijateľný. Veľmi rád by žil, ale za daných okolností dal prednosť smrti, a keď porovnal svoju situáciu s tými, ktorí stáli okolo neho, vyhlásil, že nevieme kto je na tom horšie a kto lepšie, či on, ktorý zomrie, alebo tí, ktorí ho prežijú. Hovoril pokojne, nehneval sa za rozsudok smrti, prijal ho ako následok toho, že nevedel presvedčiť sudcov, aby ho neodsúdili za niečo, čo nebola pravda. Poznali ju, ale pre nich pravda neznamenala to, čo pre Sokrata, ktorý jej bol oddaný a verný až do konca. Pre štátnu moc, ktorú reprezentovali, bola Sokratova oddanosť pravde nebezpečná. Prevyšovala zákony – vyplývala z nej Sokratova múdrosť, ktorou pôsobil na ostatných. Báli sa jej, ale si ju vážili a nechceli Sokratovu smrť, chceli sa ho len zbaviť a dúfali, že ujde do cudziny. Len jeden študent (Platón), ktorý zapisoval jeho myšlienky a veril v ich nesmrteľnosť, si prial Sokratovu smrť. Zachránil ich pre budúce pokolenia.
Sokratove myšlienky
vďaka ich písomnej podobe v spomínanom diele sú aktuálne v akejkoľvek dobe. Film nakrútený podľa neho je toho dôkazom. Jeho diváci môžu prežívať to, čo prežívali Sokratovi žiaci pred viac než 2400 rokmi vo väzení, kam ho chodili navštevovať a boli aj svedkami jeho smrti.
Sokrata som si vždy veľmi vysoko vážila, ale teraz pri sledovaní tohto úžasného filmu, som s ním prežívala jeho posledné dni. Bol v nich výsledok poznania všetkého, čo som doteraz prežila, čím som bola a z toho zážitku sa vo mne niečo prelomilo a ja som sa srdcervúco rozplakala. Nie preto, že mal zomrieť nevinne odsúdený – s tým som počítala, ale bolo príliš dojemné rozumieť všetkému – pochopiť aj to, že bol šťastný aj z posledného dňa svojho vnútorne neohraničeného života. Nie rozum – cit to pochopil prvý. Až dodatočne som si uvedomila, čo sa so mnou dialo - prečo ma zážitok Sokratovho sebapoznávania rozplakal. Potom som videla ako si berie podávaný pohár jedu a odpovedá na otázku svojich študentov, či by ho mohli niečím potešiť, aby bol aj teraz šťastný. “Áno“ – odpovedal – “ak budete žiť čestne“ a zdvihol pohár k ústam, aby ho pokojne, s čistým svedomím na dúšok vypil.
