35. Smiech cez slzy a Švajčiari, 24. 02. 2018

Autor: Mária Diamantová | 15.3.2018 o 14:44 | (upravené 16.3.2018 o 12:23) Karma článku: 3,40 | Prečítané:  472x

V mestečku pri Liptovskom Mikuláši – v Liptovskom Hrádku, kam som sa prisťahovala, za pre mňa nezabudnuteľnou krásou tatranskej prírody a jej ihličnato sviežim vzduchom, som sa dnes ráno vyklonila z okna a rýchlo som ho zatvorila.

Išlo ma zadusiť – prišlo to z ulice, ktorá je tak ďaleko, že doma som si jej existenciu dlho neuvedomovala. Nebolo ju vidieť, ani cítiť – tak veľa dokázal jeden strom medzi ňou a touto bytovkou. Svojou veľkou, nádherne okrúhlou korunou mi zastieral výhľad na často veľmi frekventovanú ulicu v priestore medzi školou a ďalšou budovou. Ako veľmi ma chránil, to viem až teraz; neviem ako to je u ostatných obyvateľov domu, ešte som sa ich na to neopýtala, je priveľa iných problémov – možno si ten strom ani nevšimli. Nebol veľmi vysoký a jeho kmeň bol dostatočne vzdialený od oboch budov, žiadnu vo vetre neohrozoval, tak prečo ho nemohli nechať? Komu vadila jeho hustá a zdravo zelená koruna? Nie tomu, kto chcel, aby tá krása bola jeho dielom, aby vyrástla, keď túto odstráni?! Sťal javoru kompletne všetky konáre, lebo vyrástli svojvoľne? Stalo sa to tu pravidlom – takáto obriezka sa za radom robí všetkým stromom, aj ihličnatým, ktoré korunu nemajú, sú krásne už od zeme, ale smú byť len hore, kým im dovolia rásť, potom ich skrátia. Ľudia sú tu usilovní, mnohí obrezávajú stromy, bez vonkajšej príčiny, len preto, že v móde sú tie mestsky vyzerajúce – už si tak zvykli. Stromy potom bojujú o život a trvá často roky, kým v nich zvíťazí, ale tomuto sa to nepodarilo, kmeň javora zostal bez lístka a napokon ho aj s koreňom odstránili. Nezostalo po ňom nič, nič z toho, čo svojim životom víťazilo nad smrtonosným smogom. Teraz má otvorenú cestu do ľudských pľúc. Tie moje si tu už od neho odvykli, takže to bol pre mňa šok; vybavila sa mi predstava obetí, ktoré takto vrahovia zadusili v aute, ale potom som si uvedomila, že tu je ešte vzduchu dosť, že sa to dá vydržať, len sa treba zmieriť s tým, že malé mesto sa už ovzduším od veľkého prestalo odlišovať. Začala som si ihneď zvykať – pomocou pálivého pocitu v priedušnici, pokračujúcom v prieduškách a potom aj v priedušničkách rozvetvených v pľúcach, som si zopakovala anatómiu nášho dýchacieho ústrojenstva, ale tie priedušinky som cítila len v ľavo dolu, v poslednom laloku. Ako bude výuka pokračovať na budúce uvidím. Bolo by hlúpe, keby som sa o tom s niekým chcela rozprávať – o tom treba mlčať. Budeme komunikovať inak: Už sa nebudeme jeden druhého pýtať, “Ako sa máte?“ – to je ťažké. Páči sa mi, ako sa ma jedna, pri náhodnom stretnutí opýtala “Tak, ako?“ Nad tým som sa nemusela zamýšľať. Stačilo stručné “dá sa“ lebo je to pravda a komu to ide lepšie, povie “ide to“ a ide sa, ani zastať netreba. Ja som to svoje “dá sa“ zopakovala. Opakovane to znie priateľsky, milo a končí sa usmievavo. Každé ďalšie slovo by bolo navyše. Spomínať život, zdravie je za daných okolností zbytočné, spomínajú sa len peniaze – len tie sú pre svet dôležité, o tie ide. Správy sú už len o nich a o tragédiách.

“Peniaze sú motor sveta – tak to funguje“

 - povedal šofér, ktorý ma viezol na plávanie do Liptovského Jána, kde má hotel Máj bazén so zázračnou vodou na neduhy mojej doráňanej duše a tela. Okrem vzduchu. Ten si po dnešnej výuke musím hľadať inde, ale blízko, lebo ma rozbolela noha. Určite aj z koxartrózy, ktorú mi zistili už v strednom veku. Po liekoch sa utíšila a zo slušnosti sa ozvala až keď je veku primeraná, lenže s cenami za lieky nie je primeraná k môjmu 433 eurovému dôchodku. Za to ale nemôže.

Neprekvapuje ma, že sú inde dôchodky iné, ale že švajčiarsky dôchodca po sedemdesiatke nepozná slovo “koxartróza“, by som neverila – takého som tu na Slovensku nestretla. Všetci ho poznajú, väčšina z vlastnej skúsenosti; mnohí z mojich známych sú už po operácii. Výmena bedrových kĺbov sa u nás robí ako na bežiacom páse, čo je pozoruhodné z medicínskeho aj ekonomického hľadiska. Je to dôkaz, že sme vyspelá krajina. Neviem ako sú na tom inde, ale vo Švajčiarsku, kde žije môj bratranec, zostali ďaleko za nami. On, ktorý je odo mňa o tri roky starší, o všetkom informovaný, rozhľadený, ktorého sa ja na všeličo pýtam, ma teraz prekvapil otázkou „Čo je to koxartróza?“ Nevedel o čom hovorím. Ako je to možné? Vo Švajčiarsku sa inak starne? Švajčiarsko je výnimka aj v tom – vo všetkom? Škoda, že nie som lekárka – je to myslím pozoruhodná informácia pre medicínu, pre humánnu aj pre veterinárnu, lebo dávno zverejnili správu, že našim kravám rednú kosti, že nadmerný prísun dusičnanov vyplavuje z tela vápnik. A čo pokračujúca a narastajúca intenzifikácia poľnohospodárstva – pesticídy, insekticídy, hnojivá z priemyselného odpadu?! Škoda, že nie som chemička, ale keby som aj bola, musela by som sa ňou živiť. Ten šofér má pravdu, i keď iba čiastočnú – peniaze sú motor sveta, tak to funguje v jeho hlave a v ďalších tiež. Keby to fungovalo aj mimo nich, reálne, mal by pravdu úplnú, lenže ono to “funguje“ ako v deravom vreci – naopak. Čím viac peňazí sa do neho nasype, tým viac ich treba na choroby /a na ich ďalšie zháňanie pre zháňajúcich/.

- Vysoko postaveným hlavám sa všeličo podarilo a podarí, ale zlato sa ako v rozprávke na blato mení. Možno sa podarí aj to, že Slovensko, spolu s Poľskom bude poverené zorganizovaním zimnej olympiády, i keď takých miest, kde úspešne prebehla je až-až a mohla by tam byť znovu. Prečo treba vždy investovať do výstavby nových – na jednorazové použitie a rúbať vysokohorské, civilizáciou najmenej zdevastované lesy?! To nemá nič spoločné s myšlienkou olympiády a s výhrou v športe. O akú výhru teda ide? Čo vyhrávame svojou bezohľadnosťou k vlastným životným podmienkam?

- Chceme byť vpredu – kde to je, tam kde Švajčiarsko?

Švajčiari mali dve olympiády/poslednú v r. 1948/ ďalšiu v referende odmietali. Držia sa bokom, nie ako my, i keď často počuť, že by sme ich mali dohoniť. Chcú svoju čistú a zdravú krajinu, s miestami, kde sa veľké hotely nestavajú, ktoré smogom neznečisťujú. Vedia prečo, vedia čo k tomu potrebujú a aké výhry prijať by bol hriech. To nesmú. Nechcú! Preto sa tam koxartróze nedarí. Vo Švajčiarsku je iný systém demokracie, ale v tom to nie je. Ak by bol u nás ten istý, nebolo by to to isté. Možno môže mať napokon každý to, čo si zaslúži, čo nezradil. Sme proste iní: Kým budeme mať čo dýchať, budeme šikovne bojovať a vyhrávať /dokonca aj nad stromami/ a občas sa aj tešiť, smiať – žiaľ, iba cez slzy, lebo z toho, čo už o tej svojej výhre vieme, nám nikto neuberie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kažimír skončí, kto môže byť minister financií

Ako sa špekuluje nad budúcnosťou ministra financií.

KOMENTÁRE

Kto nastúpi za Smer a čo z toho bude mať Fico

Na kandidáta Smeru netrpezlivo čaká aj Andrej Danko.


Už ste čítali?