Nadchlo ma, ako si predstavitelia znepriatelených krajín, Barak Obama a Ralf Castro podávajú ruky a sadajú vedľa seba. Videla som v tom dôkaz, že je možné milovať aj nepriateľa tým, že sa ho snažíme poznať – pochopiť jeho životné pohnútky, aby sme jemu aj sebe mohli pomôcť zbaviť sa nenávisti. Nelson Mandela ani po 27 rokoch ťažkého väzenia v rasistickom režime vlastnej krajiny nepotreboval nenávidieť svojich trýzniteľov. Nepomstil sa im. Zvíťazila v ňom iná potreba, potreba poznať pravdu o človeku - pochopiť, vidieť a milovať v každej bytosti to, čím sme si nekonečne (božsky) blížni: život. Bol z toho text, ďalšie vety – kĺžu sa mi ako slíže v hrnci. Stačí, stačí! Som z nich prejedená, aj unavená, samé nič nezmôžu, len ma zožierajú. Či píšem, alebo nie, výsledok je ten istý: n e z m e n i t e ľ n ý.
V nezmeniteľnom svete
strácajú vety reálny zmysel – jeho realita sa prestala odvíjať zo zmysluplného (ideového) zdroja. Nepokračuje. Môže byť len zdanlivo reálna. Bez budúcnosti: sme na konci. Dokazuje to náš vedec veľkého formátu, netradične filozofujúci biochemik, univerzitný pedagóg, profesor RNDr. Ladislav Kováč, DrSc., v knihe “O Zmysle ľudského života. Hodnota života spočíva v jeho časnosti a pominuteľnosti: krátke záblesky v temnote nekonečna. Dôstojnosť žitia by mala vrcholiť v dôstojnosti smrti“ Túto svoju titulnú myšlienku o konci, týkajúcu sa tak jednotlivcov ako celého nášho druhu, vo svojej vedecky aj literárne strhujúcej knihe nielen dokazuje, ale aj ospevuje, čičíka si ho, ako bábätko a očakáva to aj od svojho čitateľa; možno nie vážne, možno nás len skúša. Veď prečo by naozaj chcel, aby som čičíkala mŕtve dieťa – budúcnosť, nad ktorou zvíťazila smrť (?). Dala som mu vedieť (listom, aj telefonicky), ako sa tomu čudujem, no nepozastavil sa nad tým, jemu to nevadí. Možno to chcel. Myslím si to preto, lebo v jeho obdivuhodne všeobsiahlej a útlej knižke je napísané, že v našom zrýchľujúcom sa, zbagatelizovanom, všetko prehliadajúcom živote, sa boj o život mení na boj o pozornosť iných ľudí a celý ma ústiť do dôstojnosti smrti. Aj keď nám nejde o viac (len o vzbudenie pozornosti)? Čo je na tom dôstojné??? „Svetská sláva, poľná tráva“ – ja to vnímam starosvetsky a moje vnímanie sa do tohto sveta nehodí. Možno má byť aj dôstojnosť súčasťou virtuálneho života, ku ktorému ľudstvo speje technickými vynálezmi. Cítiť a myslieť by sme nemali skutočne, celý život by mal byť len „akoby“. Nemáme ho brať vážne, ale ako humor vo vesmíre? Áno, cez nás sa možno smeje (vesmír). Môže nám byť aj pri umieraní veselo – tak nech aj je! Ako v počítačovej hre. Začnem(e) sa na všetkom smiať a všetko bude neskutočne veselé. Nie v prenesenom slova zmysle – naozaj neskutočne! Zo všetkého budú nezmysly a tie nebudem zapisovať. Niektoré texty, ktoré ešte čakajú u pre mňa nepochopiteľnej a výnimočnej pani Žiakovej (viď blog č.14) na uverejnenie na internete – pôjdu do jeho sveta, ale ich ďalší osud sa ma už netýka.
Mám pocit, že moje písanie nemalo zmysel
- nemalo taký, aký som chcela, aby malo. Možno malo iný a možno ten, ktorý som chcela sa len neprejavil tak, ako som si to predstavovala. Výsledok je, že o tom nič neviem a uvedomujem si to. Otázka je, čo vôbec viem z toho, čo som si myslela, že má byť, že to chcem a viem. Čo ak nič? “Viem, že nič neviem“? Nie (ešte) nie som tak ďaleko, ako Sokrates.