47. Tu, v najmenšom meste na Liptove

Autor: Mária Diamantová | 12.9.2019 o 11:02 | Karma článku: 1,12 | Prečítané:  123x

v Liptovskom hrádku kam som sa prisťahovala takmer pred dvanástimi rokmi, sú ľudia slušní, milí, veľmi schopní – s obdivom som o nich písala vo „svojom“ bývalom blogovaní /bez internetu/ v denníku SME.

Svoje lesy nemajú o nič menej vyrúbané, ako na iných miestach NAPANTu, skôr naopak! Možno preto sa muselo stať, že na lúke medzi Liptovským Hrádkom a Liptovským Petrom /tzv. Peterskej/, pri ktorej je ešte zachovaný kus pôvodného krovinato-stromového porastu videl niekto medvedie exkrementy a následne aj približne trojročného medveďa, ktorého fotku s krátkym textom o tom, že „rozhodnú o jeho osude“, máme v júlovom spravodaji nášho zeleného mesta. Bez matky sa asi nevedel dobre ukryť, kde sa podieť a mal hlad.

Brat známeho, tu žijúceho ochranára mi povedal, že mu nepomôžu, lebo s každým prípadom sa nemôžu zaoberať. Prečo? Prečo sa nemôžu prihovoriť za uspatie a prenesenie medvedíka, aj s potravou, niekde, kde nebude svojou viditeľnosťou ľudom vadiť – po prebudení si zaženie hlad a bude v pohode /ak také miesto vôbec existuje/. Spomínaný známy ochranár má inú, už medializovanú prácu okolo ochrany hlucháňov. Esemeskou ma poprosil, aby som ho nevyrušovala a obrátila sa na iného, pretože: „Mne najviac pomôže, keď ma necháte pracovať, naozaj kapacitne nezvládam viac.“ Chápem, ale ja som chcela od neho len spomínaný príhovor za iné, než fatálne riešenie, čo som mu hneď /6. 7. 19/ vysvetlila esemeskou a dodala: „Tu, kde žijete by to nemalo byť pre neho najhoršie miesto...Prihovorenie, reagovanie pri ohrození života /človeka a medveďa/ je práca, nie obyčaná ľudská reakcia?“

Ospravedlňujem sa mu touto cestou, ak slová o našej komunikácii znejú kriticky. Naozaj nejde o kritiku toho, či onoho človeka, ale o život každého. O to, že ak prístup k tomuto vzácnemu daru nezmeníme, stratíme ho. Sme na jednej lodi s kráľom našich hôr, s najobdivuhodnejším medvedím druhom, ktorá je u nás len Božou pomocou, z Jeho lásky živý. Preto mu k prežitiu stačí tak málo a napriek agresívnemu postoju miestnych obyvateľov k jeho výskytu /a ochrane/ je k ľudom neagresívny, prispôsobivý. Také sú informácie od očitých svedkov jeho správania, najmä od horských nosičov /pre neho vábivo voňavej potravy do chát vo Vysokých Tatrách/. Napriek tomu má väčšina tunajších ľudí z medveďov naďalej panický strach. Vyvolávajú ho iní – tí, ktorí medveďom pripisujú vlastnosti, aké majú sami. Ostatní im šírením svojho strachu pomáhajú. Napriek tomu, že život pokladajú za najväčší dar, že si ho vedia vážiť nerobia nič pre jeho záchranu. Naopak! Pridávajú sa k tým, ktorí potrebujú bojovať, byť vždy proti niekomu. Či verbálne, alebo aj fyzicky – podľa možností.

Medvede hnedé, keď môžu, z konfliktných situácií utečú – nie sú to dravce v pravom slova zmysle, lebo sa pasú a na rozdiel od nás, ľudské mäso nie je pre nich potravou, ani keď hynú hladom. Ani v arénach starovekého Ríma medvede neslúžili k zabíjaniu ľudí. Vydržali /nebyť zlí/, ako by sme mali vydržať aj my, pokým ešte sme psychicky ako-tak zdraví. Psychopatom sa to väčšinou nepodarí, i keď, ak sú inteligentní predbehnú zdravých. Je to preto, že nemajú súcit, empatiu, morálne zábrany, ktoré by ich v napĺňaní cieľov brzdili. „Je len otázkou času“, píše psychológ Vladimír Svoboda, „kedy sa táto diagnóza stane všeobecnou normou“./ Je to citát z časopisu Téma, z 28.6.2019, z článku „Budúcnosť patrí psychopatom“./ Otázku, čo bude potom, sa mi nežiada rozoberať. Načo? Mňa by zaujímalo, či sa to muselo stať. Či nás pred vypuknutím tejto najstaršej epidémie nemal kto ochrániť. Vynechala len jediný štát na svete – Bhután. Nemali by sme sa z toho poučiť? Čo ak sa tá epidémia v tomto štádiu ešte dá zastaviť. Možno svoju viazanosť k živočíšnej ríši už budeme môcť precítiť s empatiou, ktorá je človeku vlastná.

Bez nej sa ľudstvo zblázni, ale prečo by sa to muselo stať?! Bolo by to naozaj hlúpe: Veď, keď nás už život zbavil ilúzie o vlastnej dokonalosti, aj túžby ovládať Zem, prestaneme byť pyšní. To nás posunie. Stačí nebyť pyšnými a mať „srdce“ – to je všetko! /Náš pyšný rozum nás dostal do problémov – jeho „riešenia“ nám umožňujú žiť bez srdca, ale len dočasne, ako na operačnom stole./

 

Za synantropiu guľka!

 ( tragikomédia nášho správania )

Výnimka sa udeľuje len malým členom živočíšnej ríše, ako sú vtáky a netopiere. Medveď nemá šancu. Ten, ktorý sa už prispôsobuje životu v nových, nami vytvorených podmienkach, bude zastrelený. Všade, aj v Národnom parku Nízke Tatry, lebo ten máme na to, aby slúžil ochrane ľudí pred lesnými zvieratami, nie naopak!

Medvede boli chránené, ale výsledky posledného sčítania sa následným násobením strojnásobili a ich počet je alarmujúci. Asi sa po strate svojich brlohov v bývalých lesoch množia na verande, v chatách alebo myšacích dierach.

Premnožili sa - treba ich strieľať, nie ochraňovať! Prispôsobovanie sa, vývoj živočíchov nie je žiaduci, nech pokračuje vývoj ekonomický, to stačí.

„Peniaze, peniaze, peniaze! “ – vyspevuje mi v izbe snehobiela kráska samčeka zebričky austrálskej, najmenej štyrikrát za sebou to isté slovo a potom dodá neslušné, ale zábavné „prd“, ktorým tie predošlé (pre mňa na zbláznenie nepríjemné) poprie, no o chvíľu ich zopakuje. Čo už, nemám na výber... páči sa mi, mám ju rada, musela som trpieť. Ani teraz mi jej spev nie je príjemný, ale až tak netrpím, už sa to dá vydržať. Stačí chcieť a vedieť, že  „čo si si navaril, to si aj zješ “ a „ ako si ustelieš, tak budeš spať“.

Čo je nám súdené, to treba prijať- prijať aj nepríjemnosti znamená prispôsobiť sa. Zvieratá, ktoré to nerobili vyhynuli a tie, ktoré to robia, človeku vadia tým, že si zvykajú na jeho prítomnosť, pretože si zvyknúť chcú. Vedia, že nemajú inú možnosť prežitia a to ich posúva, núti zdokonaľovať svoje myslenie a konanie. Aj medvede zmenili svoje správanie a to je dôvod žiadosti vo Vysokých Tatrách o odstrel piatich- nateraz.

Nutne dôjde k zmene správania všetkých životaschopných jedincov, ak plienenie našich lesov bude pokračovať, ak sa klamstvám, ktoré to umožňujú, bude dariť tak, ako doteraz. Zvieratá sa nemôžu brániť- ak sa nám nepáčia a nemáme ich radi, môžeme sa ich zbaviť- odstrániť ich nový, synantropný život, zabrániť ďalšiemu vývoju v živočíšnej ríši. Lebo tým, čo sme si v ňom navarili, sa pre nás stal nepríjemný. Nepríjemného sa môžeme zbaviť, ale práve preto, že len môžeme (nie musíme) sme jedinými živočíchmi, ktoré sú za svoje činy chtiac- nechtiac zodpovedné. V tomto prípade za odmietanie ich aj svojho pokračovania, pretože živočíšna ríša, ktorej aj s kráľom našich hôr odmietame ochranu, je aj naša! Patríme do nej kým sme živí, potom už nie, to vieme, viac nie.

(Neverím, že za zničené Božie dielo bude ľudský duch odmenený, ale ak predsa, tak určite nie nebom.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Predstavte si Mečiara ako prezidenta a Fica ako premiéra. Také peklo máme v Česku (rozhovor)

Oslabený Babiš Zemanovi vyhovuje, hovorí novinár Jaroslav Kmenta.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Zeman prekračuje ďalšiu červenú čiaru

Český prezident sa správa ako Mečiar pri amnestiách.


Už ste čítali?